 |
Seňa | ||
| Vývoj názvu: | Základné údaje | ||
| 1249 | Scena alebo Schena | Kraj: | Košický |
| 1251 - 1290 | Scynna | Okres: | Košice-okolie |
| 1295 - 1317 | Zyna | Región: | Abov (Košice a okolie) |
| 1335 | Syna | Nadmorská výška: | 187 m n.m. |
| 1332 - 1337 | Scyna | Rozloha: | 2248ha km² |
| 1338 | Zyna | Počet obyvateľov: | 2136 (31.12.2004) |
| 1348 | Scina | Prvá písomná zmienka: | 1249 |
| 1351 - 1390 | Scyna | Štatistická územná jednotka: | 521973 |
| 1427 | Syna | PSČ: | 044 58 |
| 1430 | Zyna | Adresa obecného úradu: | Obecný Úrad, Seňa 200, 044 58 |
| 1773 | Senya (Szina) | Telefón: | 055/696 22 04, 696 22 31 |
| 1808 | Seňa (Szina) | E-mail: | obecsena@stonline.sk |
| Starosta: | Ing. Marcela Gallová | ||
Územie súčasnej Sene bolo osídlené už v staršej dobe kamennej. Našiel sa tu kamenný nástroj, ktorého vek sa odhaduje na 400 tisíc rokov. Tento nález je dôkazom prvého ľudského osídlenia súčasného územia Slovenska vôbec. Okrem toho sa tu potvrdilo aj osídlenie v bukovohorskej a laténskej kultúry.
Osídlenie sa vďaka archeologickým prieskumom potvrdilo aj v dobe pilinsko-halštatskej, pričom veľká časť nálezov patrí do neskororímskeho obdobia. Toto osídlenie pretrvávalo do doby hradištnej, čiže 5. až 6. storočia.
Osídlenie v bezprostrednom okolí pretrvávalo aj v časoch slovanského osídlenia. Dôkazom toho je niekdajšia existencia starého hradu a lokalita Isten domb, kde sa nachádzalo pohanské kultové stredisko neznámeho božstva.
V polovici 13. storočia sa vďaka tatárskym nájazdom celá priľahlá časť vtedajšieho Uhorska značne vyľudnila. Situáciu riešil kráľ Belo IV. udelením privilégií pre nemeckých kupcov, ktorí mali oblasť opätovne osídliť a povzniesť miestnu kultúru. Dňa 13. 4. 1249 kráľ udelil „hosťom zo Sene“ privilégiá, aké mali „košickí hostia“. Týkalo sa to najmä platenia desiatkov, alebo výhod v súdnictve. Seňu obdaroval ďalšími zemami, povolil konanie trhov a pozdvihol ju na úroveň mesta. V roku 1317 tu bola podľa historickej listiny mestská samospráva. A v roku 1390, keď dal kráľ Žigmund Seňu Mikulášovi z Perína, spomína sa v listine tiež ako mestečko.
Kráľ Belo IV. mal so Seňou väčšie plány, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v roku 1255 daroval Seni aj zem Čaňa (Chou). Tento dar potvrdil aj v roku 1261 kráľ Štefan mladší. Podľa jeho listiny je zrejmé, že najdôležitejšími osídleniami tejto časti vtedajšieho Uhorska boli Košice a Seňa.
V rokoch 1332 – 1337 a potom 1348 a 1351 sa v listinách o odvádzaní pápežských desiatkov spomína, že v Seni pôsobí kňaz Ján.
Podľa portálneho súpisu z roku 1427 bolo v Seni 91 port. Porta je veľká gazdovská brána do dvora, ktorou môže prejsť voz ťahaný koňmi. V tom čase sa v obciach nespočítavali osoby, ale porty ako znaky rozvinutého osídlenia. Na jednu usadlosť s portou môžeme počítať minimálne sedem ľudí – gazdovskú rodinu a služobníctvo. V roku 1427 mala teda Seňa najmenej 637 obyvateľov. Avšak podľa portálneho súpisu z roku 1553 bolo v Seni už len 35 port.
Nemci sa v Seni udržali až do čias reformácie v 16. storočí. Obec sa nevyhla ani tureckým vojnám. Bolo to 20. septembra 1652, keď Seňu prepadli a vypálili Turci. Nastáva nová kapitola dejín obce, kde už neprevažuje nemecký vplyv, ale najmä maďarský a slovenský. Inak povedané, obec sa striedavo pomaďarčuje a poslovenčuje. Pribúda najmä slovenské obyvateľstvo, o čom svedčí zápis z roku 1746. Vtedy tu žilo 646 obyvateľov. Z toho bolo 199 rímskych katolíkov, 100 gréckych katolíkov, 150 luteránov, 86 kalvínov, 110 detí a 1 apostata (odpadlík, ktorý sa zriekol cirkvi, alebo bol z cirkvi vyhostený). Slováci sa hlásil k rímsko-katolíckemu a grécko-katolíckemu náboženstvu, teda na základe uvedeného tu prevažovali. Lexikón z roku 1773 však uvádza, že sa v dedine hovorilo prevažne maďarsky.
Dňa 18. 10. 1918, keď podpísaním Washingtonskej deklarácie zaniklo Rakúsko-Uhorsko, sa Seňa stala súčasťou nového štátu - Československa. Avšak po 2. novembri 1938 na základe Viedenskej arbitráže sa stala opäť súčasťou Maďarska. K Československu bola opäť pričlenená až po II. svetovej vojne.
Vojnové udalosti hlboko zasiahli do života Sene. Dedinu oslobodili rumunskí vojaci už síce 19. decembra 1944, ale hneď za Seňou sa nachádzali nemecké zákopy, delostrelecké a mínometné vojsko. Ešte v ten istý deň rumunských vojakov v Seni vystriedalo sovietske vojsko, ktoré pokračovalo v ďalších bojoch. Nemci však mali silné pozície v Belži, Gyňove, Bočiari a Veľkej Ide. Seňa bola vystavená častej paľbe, tu sa frontová línia zastavila na mesiac. Až 19. januára 1945 sa po oslobodení Košíc nemecké jednotky stiahli.
(Spracované podľa: Branislav Varsik – Osídlenie Košickej kotliny; Štefan Kolivoško – Seňa/Szina)
Osídlenie sa vďaka archeologickým prieskumom potvrdilo aj v dobe pilinsko-halštatskej, pričom veľká časť nálezov patrí do neskororímskeho obdobia. Toto osídlenie pretrvávalo do doby hradištnej, čiže 5. až 6. storočia.
Osídlenie v bezprostrednom okolí pretrvávalo aj v časoch slovanského osídlenia. Dôkazom toho je niekdajšia existencia starého hradu a lokalita Isten domb, kde sa nachádzalo pohanské kultové stredisko neznámeho božstva.
V polovici 13. storočia sa vďaka tatárskym nájazdom celá priľahlá časť vtedajšieho Uhorska značne vyľudnila. Situáciu riešil kráľ Belo IV. udelením privilégií pre nemeckých kupcov, ktorí mali oblasť opätovne osídliť a povzniesť miestnu kultúru. Dňa 13. 4. 1249 kráľ udelil „hosťom zo Sene“ privilégiá, aké mali „košickí hostia“. Týkalo sa to najmä platenia desiatkov, alebo výhod v súdnictve. Seňu obdaroval ďalšími zemami, povolil konanie trhov a pozdvihol ju na úroveň mesta. V roku 1317 tu bola podľa historickej listiny mestská samospráva. A v roku 1390, keď dal kráľ Žigmund Seňu Mikulášovi z Perína, spomína sa v listine tiež ako mestečko.
Kráľ Belo IV. mal so Seňou väčšie plány, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v roku 1255 daroval Seni aj zem Čaňa (Chou). Tento dar potvrdil aj v roku 1261 kráľ Štefan mladší. Podľa jeho listiny je zrejmé, že najdôležitejšími osídleniami tejto časti vtedajšieho Uhorska boli Košice a Seňa.
V rokoch 1332 – 1337 a potom 1348 a 1351 sa v listinách o odvádzaní pápežských desiatkov spomína, že v Seni pôsobí kňaz Ján.
Podľa portálneho súpisu z roku 1427 bolo v Seni 91 port. Porta je veľká gazdovská brána do dvora, ktorou môže prejsť voz ťahaný koňmi. V tom čase sa v obciach nespočítavali osoby, ale porty ako znaky rozvinutého osídlenia. Na jednu usadlosť s portou môžeme počítať minimálne sedem ľudí – gazdovskú rodinu a služobníctvo. V roku 1427 mala teda Seňa najmenej 637 obyvateľov. Avšak podľa portálneho súpisu z roku 1553 bolo v Seni už len 35 port.
Nemci sa v Seni udržali až do čias reformácie v 16. storočí. Obec sa nevyhla ani tureckým vojnám. Bolo to 20. septembra 1652, keď Seňu prepadli a vypálili Turci. Nastáva nová kapitola dejín obce, kde už neprevažuje nemecký vplyv, ale najmä maďarský a slovenský. Inak povedané, obec sa striedavo pomaďarčuje a poslovenčuje. Pribúda najmä slovenské obyvateľstvo, o čom svedčí zápis z roku 1746. Vtedy tu žilo 646 obyvateľov. Z toho bolo 199 rímskych katolíkov, 100 gréckych katolíkov, 150 luteránov, 86 kalvínov, 110 detí a 1 apostata (odpadlík, ktorý sa zriekol cirkvi, alebo bol z cirkvi vyhostený). Slováci sa hlásil k rímsko-katolíckemu a grécko-katolíckemu náboženstvu, teda na základe uvedeného tu prevažovali. Lexikón z roku 1773 však uvádza, že sa v dedine hovorilo prevažne maďarsky.
Dňa 18. 10. 1918, keď podpísaním Washingtonskej deklarácie zaniklo Rakúsko-Uhorsko, sa Seňa stala súčasťou nového štátu - Československa. Avšak po 2. novembri 1938 na základe Viedenskej arbitráže sa stala opäť súčasťou Maďarska. K Československu bola opäť pričlenená až po II. svetovej vojne.
Vojnové udalosti hlboko zasiahli do života Sene. Dedinu oslobodili rumunskí vojaci už síce 19. decembra 1944, ale hneď za Seňou sa nachádzali nemecké zákopy, delostrelecké a mínometné vojsko. Ešte v ten istý deň rumunských vojakov v Seni vystriedalo sovietske vojsko, ktoré pokračovalo v ďalších bojoch. Nemci však mali silné pozície v Belži, Gyňove, Bočiari a Veľkej Ide. Seňa bola vystavená častej paľbe, tu sa frontová línia zastavila na mesiac. Až 19. januára 1945 sa po oslobodení Košíc nemecké jednotky stiahli.
(Spracované podľa: Branislav Varsik – Osídlenie Košickej kotliny; Štefan Kolivoško – Seňa/Szina)
Mapa stránok